Šťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch ... v Dháke

Autor: Michaela Mataninová | 3.2.2014 o 12:05 | (upravené 3.2.2014 o 14:09) Karma článku: 8,38 | Prečítané:  726x

Veľa ľudí chodí na misie z rôznych dôvodov. Pred tým, než som sa o misii dozvedela, som ani veľmi nerozmýšľala nad mojími dôvodmi. Moje rozhodnutie bolo spontánne keď som náhodne natrafila na článok o deťoch žijúcich v slamoch (chatrčiach)a o tom, ako sa im organizácia snaží pomôcť získať aspoň základné vzdelanie. Chcela som sa cítiť o trošku lepšie. Tak psychicky. Možno si uvedomiť, čo všetko mám a to, čo všetko nemám, že mi vôbec nechýba. A chcela som pomôcť. No pomoc prišla mne...

Dievčatá zo slamuDievčatá zo slamuToufic Abu Nader

Oblasť Dhakhin Khan, Dhaka

Nápad, kde bolo hlavnou úlohou pomôcť chudobným sa mi veľmi páčil a do odchodu som mala asi tri týždne. Úloha na misii bola jasná- vytvoriť databázu čo najviac ľudí žijúcich v jednom z mnoho slamov v Dháke. Databáza mala obsahovať základné informácie, úroveň angličtiny a zopár poznámok o zdravotnom stave. Vďaka databáze sme mali zistiť, koľko ľudí je schopných reálne vycestovať za prácou a teda lepším životom do Dubaja.

Naša "kancelária" počas šiestich dní

Kvôli nám - návšteve z Dubaja si obliekali svoje najlepšie šaty

Ak by som mala rozpisovať celú politicko-ekonomickú situáciu a spomenúť globalizáciu, zaberie mi to veľa strán a ja som vám tu prišla povedať o veľkom šťastí ktoré ma stretlo, takže o krajine veľmi stručne.  Bangladéš je ôsma najľudnatejšia krajina sveta, s veľmi nízkou gramotnosťou. Len približne polovica populácie žien vie písať a čítať. Oficiálnym náboženstvom je Islám, a aj náboženské nezrovnalosti boli jednou z príčin, prečo sa Bangladéš oddelil od Indie. Najprv ako súčasť Pakistánu s názvom Východný Pakistán. V snahe Bangla ľudí o uznanie vlastného Bangla jazyka a žiadosť o jeho zoficiálnenie môžeme pokladať aj ako začiatok oslobodzovania Bangladéšu a získania jeho nezávislosti od Pakistánu v roku 1971.

Riečna doprava je tu veľmi využívaná

Reštaurácia na rieke

Bangladéšania, budem ich volať moji Bangla priatelia sú veľmi dobrosrdeční ľudia. Už na letisku sa mi do očí tlačili slzy, keď nám deti doniesli vlastnoručne vyrobený plagát na uvítanie. Čo ma hneď na začiatku prekvapilo bol ich nekonečný záujem o všetko, od farby mojich vlasov po pôvod mojich tenisiek, moji Bangla priatelia sa ma vypytovali donekonečna otázky, aké sa u nás pýta trojročné dieťa. Môžem povedať, že to bolo veľmi príjemné mať rozhovory o tom, ako funguje svet, o tom, prečo mám modré oči, o jedle aké jedávame my a aj o tom, aký by bol ich život v Dubaji.

Školu tu navštevuje každý rád, za hodiny angličtiny sa na mesiac platí dolár

Náš Volunteers in UAE tím po práci

Moji Bangla priatelia majú rodiny. Tak ako my, majú súrodencov, otcov a matky. Rozdiel medzi nami, ľuďmi z vyspelého sveta a nimi je ten, že oni si súrodencov a matky a otcov veľmi vážia. Všetci sa navzájom podporujú. Ak je v rodine len jeden zárobkovo schopný člen, buďte si istí, že i keď ťažko a s veľkým úsilím, ale celá rodina bude mať aspoň jedno jedlo denne. Ľudia v slamoch zarobia, ak teda prácu majú, priemerne dva doláre denne. Najčastejšou prácou je práca v továrni na šaty, kde často krát pracujú aj desať ročné deti.

Bangla ľudia, i napriek svojej chudobe, sú veľmi šťastní ľudia. Úsmevmi nikdy nešetria. Veľa z nich má jedno tričko, ak tričko má, a nosí ho kým  sa na ňom doslova nerozpadne. Žijú v chatrčiach bez vody a kúpeľne, elektrinu kde kto už má. Dom pozostáva zvyčajne z jednej izby, ktorá pozostáva zo spálne, kuchyne, obývačky a detskej izby dohromady. Domy si moji Bangla priatelia postavili svojpomocne, z plechov, konárov, blata. Tí šikovnejší majú aj murované domy. Na svoje diela sú ale pyšní a dobre vedia, čo je to mať hostí. Zázvorový čaj s cukrom a rezance so smaženou zeleninou nám boli podávané hneď po príchode do domu. Naozaj som sa nikde necítila tak vítaná ako v chatrči uprostred Dháky, v rodine troch bratov.

IMG_5909.JPG

IMG_5613.JPG

Ľudia žijúci v slamoch vyzerajú veľmi staro na svoj vek. Ak má chlap 35 rokov, vyzerá hádam na 60. Je to preto, že celý život ťažko pracujú a aj preto, že nemajú dostatok jedla, ktoré si nemôžu dovoliť. Ani takýto osud im neuberá na tom, aby moji Bangla priatelia snívali. Každé jedno dieťa presne vie, čo bude, keď vyrastie. Niektorí budú astronauti, iní zas doktori alebo budú predávať počítače čí mať svoje farmy. Dobre si uvedomujú, že na to, aby mohli letieť do vesmíru, potrebujú študovať. I keď nie všetci majú takú možnosť, keďže musia pracovať v továrňach už od detstva, v každučkom voľnom čase, po nociach aj pri sviečkach, čítajú, učia sa, počítajú.

Čo ma udivilo najviac bol ich optimizmus. Keď sa rozprávate s niekým, kto žije v slame, vôbec sa nebude sťažovať. Nikoho som nepočula povedať, že je hladný, alebo nespokojný, alebo unavený, nikto nepotrebuje mať auto, alebo väčší dom, dokonca ani televízor im nechýba ba ani mobilný telefón. Všetci veria v Boha a vedia, že keď raz bude najhoršie, Boh im pomôže. Samozrejme, mladí chlapci by veľmi chceli isť pracovať do Dubaja alebo Muscatu aby mohli poslať peniaze rodinám a aby ich mladší súrodenci mohli isť do školy a nie do továrne. Veď na to sme tam i my išli, pomôcť, ale oni predsa vedia, že ak sa budú učiť angličtinu a zdokonaľovať sa, že sa tam raz dostanú.

Na ulici pokojne stretnete aj slona

IMG_5476.JPG

IMG_5782.JPG

Pred cestou som oslovila pár dobrých duší čo mi s radosťou pribalili hračky a obnosené veci, z ktorých ich deti vyrástli. Rozdávanie bolo ťažké. Najprv sa rozdalo tým, ktorí nemali tričká, alebo topánky, i keď väčšine chýbalo oboje. Obrovská radosť matiek a detí sa nedá slovami opísať. Prvý pár ružových sandálok, prvé topánky v živote, slzy na kraji, ale tie moje. Tak podobne to vyzeralo s tričkami, chlapcov z ulice som si postavila do radu a začala tričká prevliekať cez krk, neopísateľná radosť. Hračky, ktoré sme rozdali, deti nepustili z rúk pokiaľ sme neodišli.

Niekedy, keď mi príde smutno, alebo si idem na niečo sťažovať, spomeniem si na deti z Dháky, ktoré nemajú ani topánky, ani tričká, ani hračky, zato sa vždy usmievajú lebo vedia, že raz poletia do vesmíru.

Toľké šťastie ma stretlo v Dháke. Nie my sme im prišli zmeniť život, ale oni zmenili ten náš. Šťastie nechodí po horách, šťastie býva v slamoch v Dháke.

IMG_6012.JPG

Bangla dievčatá sú krásne

Prvé Topánky

Nishu má len 13 rokov

Chlapci

Kanalizácia po svojom

železnica

1.JPG

Mesto v noci

2.JPG

Poznámka

Text: Michaela Mataninová

Foto: Toufic Abu Nader

Na dobrovoľníckej misii v Dháke s cieľom podportiť projekt Dhaka (mariacristinafoudation.org) sme sa zúčastnili v októbri 2013. Sprostredkovanie misie zabezpečila organizácia Volunteer in UAE (volunteerinuae.com).

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?